Prázdniny alebo sny sa občas plnia
Pôvodne som to tu nechcela zverejniť. No potom som sa rozhodla predsalen tu čosi napísať, kedže sme tu už dávno neprispeli nijakým príspevkom.
Na konci školského roka som rozmýšľala, ako prežijem dva mesiace doma s dedkom, babičkou a súrodencami, a čo budem toľký čas robiť. Hoci som ešte ani vysvedčenie nedržala v ruke, už som sa tešila na začiatok ďaľšieho roka. A to myslím smrteľne vážne. Niežeby som sa tak rada učila, tak to ani náhodou, ale vedela som, že mi budú chýbať spolužiaci a dokonca i učitelia. No vážne.
Myslela som, že celé dni strávim s dedkom a babičkou na poli okopávaním, zberaním hrachu, fazule a inej zeleniny, doma rezaním dreva aby bolo čím kúriť do radiátorov cez zimu, a počúvaním dedkových rečí, ktoré by mohli byť poučné, len keby sa pri tom netváril ako ten čo všetko vie, všade bol, všetko videl. Pritom celý život prežil na Turej a v jej okolí.
Ale... nakoniec celé prázdniny vypálili úplne, ale úplne inak.
Na poli sme boli, aj drevo sme rezali, no bola pri tom zábava, lebo bol u nás na prázdninách bratranec a u susedky bola na prázdninách kamarátka Silvia. Prvé dva týždne sme teda prežili doma. No ani jeden jediný deň sme sa nenudili, hoci v tej dobe dosť pršalo.
Tretí prázdninový týždeň som s mladšou sestrou Anettou strávila u tety v Rajci. Hoci je Rajec pekné mesto, celý týždeň sme sa so štvorročnou sesternicou Julkou a trojročným Jurkom bláznili vo dvore v bazéne. Dokonca sa mi hneď v prvý deň podarilo spáliť. A keď som sa potom ďalší deň nechcela kúpať, ujo Janko ma hodil do bazéna. Čo na tom, že som bola komplet oblečená a na nohách mala sandále.
No nemyslite si, že stráviť týždeň s malými deťmi je na ružiach ustlané. Ani zďaleka. Sú to večné nezhody, bitky, bláznenie sa, odreté kolienka či lakte, ale i chvíle plné nefalšovaného smiechu. Po týždni sme toho mali dosť, aj ma hlava bolela. No ešte pred odchodom domov som sa prebojovala horou bielizne, ktorá čakala v koši na bielizeň len na to, kedy ju niekto ožehlí. A kedže mojím koníčkom je práve žehlenie, teta Jarka to od začiatku prázdnin nechávala na mňa. Ale nie je to tak celkom pravda. Pri tých dvoch živloch nemá kedy žehliť. Tak to býva na mne, keď k nim prídeme na návštevu. No nesťažujem sa. Domov som neprišla však len ja a sestra. Prišla i teta s rodinou. A to sme išli všetci autom. Bolo nás šesť v päťmiestnom aute. Prečo? Nuž, nestihli ma načas odviesť na vlak. Tak sme sa celú hodinu v aute modlili, aby nás nezastavili policajti. A veruže sme mali šťastie. Domov sme dorazili živí a zdraví a bez pokuty.
V jeden deň sa v dome namiesto troch ľudí stretlo desať. Ja, mamina, brat, sestra, babička, dedko, teta, ujo, Julka, Jurko. Naledujúce tri dni sme mali doma veselo. Najväčší šok však museli prekonať dedko s babičkou a brat. Celý týždeň tu mali ticho, a zrazu toľký krik, búchanie dvermi, plač, smiech, zhon, behanie po schodoch hore-dole. Prežili sme. Teta, ujo a malé deti odišli. S maminou a sestrou sme sa chodili kúpať na Dubník. Kým sa sestra pľačkala vo vode, mamina so mnou viedla ťažké debaty. Chalani, sex, dospelosť, práca, bývanie, môj otec. Ešte nikdy sme sa tak perfektne neporozprávali. A veru sme sa i nasmiali. Niektorí ľudia sa po nás i obzerali. Mám najlepšiu maminu na svete.
22. júla som s maminou zavítala k očnej lekárke. Najskôr sme si dve hodiny posedeli v čakárni a počúvali rozhovor dvoch stareniek. Občas nám ich reči vylúdili na tváre úsmev. Nakoniec sa nás doktorke asi uľútostilo a zavolala nás do ordinácie. Najskôr nám vynadala, že sme na kontrolu prišli až po troch rokoch, ale veď stávajú sa i horšie veci. Potom ma posadila na stoličku. Mala tam hádam tri stoličky a pri každej akési zariadenie a ja som minimálne na každej tej stoličke bola dva razy. Výsledok? Na pravé oko už vidím normálne, ľavé je na tom horšie. A to najlepšie na tom všetkom? Nové okuliare. Paráda. V optike som preskúšala polovicu okuliarov, no nakoniec sme obrali tie, ktoré mi ako prvé padli do oka. Čierny rám a zboku farebné motýle. Vraj také nejaké okuliare aj bývali v televízii v reklame a boli by už dávno predané, ale nikomu poriadne nepasovali. A vďaka tomu, že mám takú oválnu tvár, na mne boli perfektné.
Toto všetko je síce pekné, ale kvôli tomuto čo som opísala by tieto prázdniny neboli najkrajšie v mojom doterajšom živote. Splnil sa mi totižto sen.
Najkrajšie roky detstva som prežila v dedinke Dojč na západnom Slovensku. Pre zorientovanie – Dojč sa nachádza v blízkosti mesta Senica. Odtiaľ pochádzajú moje najkrajšie zážitky, prvé lásky, prvé dva školské roky, no najmä moji doživotní priatelia. A tam sa chcem niekedy vrátiť. No zatiaľ som osem rokov snívala ísť tam aspoň na chvíľu. To bol môj najväčší sen. Áno, správne, minulý čas – BOL to môj sen. Vďaka neodbytnému devätnásťročnému kamarátovi a jeho dvadsaťjedenročnej sestre sa ten sen stal v pondelok 27.7. skutočnosťou. Pravdupovediac, tešila som sa, a to veľmi, no aj som sa bála. Oživia sa mi spomienky na tie krásne časy, na bezstarostné detstvo, dve bytovky plné priateľov ale aj na moju milú pani učiteľku s ktorou som síce v kontakte stále, no čas je neúprosný....
Rozhodla som sa ísť. Lenže... myslieť po návrate odtiaľ na minulosť? Veď už i tak celé dni nič iné nerobím, len sa vraciam do minulosti. Zvládnem sa do nového školského roku preorientovať na prítomnosť, aby som sa potom v škole učila? Ťažké rozhodnutie. No niekedy môžeme vyskúšať šťastie. Veď čo ak...
V pondelok som vstávala už o siedmej ráno, lebo som musela ešte ísť do obchodu a do T-mobilu spýtať sa na internet. O ôsmej som išla z domu, o deviatej som už bola doma znova. Sadla som si ku PC a hrala hry. Spoločnosť mi robila susedka Daniela. O jednej poobede sme vyštartovali z domu. Na autobusovú zastávku ma boli odprevadiť susedka Miška a jej sestra Dadka. Mala som v bruchu motýľov. Bolo mi na odpadnutie. No akonáhle som nastúpila do autobusu, tréma opadla.
V Senici ma čakal Marek. Musím povedať, že to bolo zo začiatku trochu divné. Chvíľku sme čakali na dostavník, čo nás mal odviesť do Dojča. Docestovali sme v poriadku, i keď autobus celou cestou neskutočne hučal. Potom sme obišli hádam celú dedinu, kým sme sa dostali k nim domov. Prišlo mi to, akoby sa z jedného konca dediny presťahovali na druhý. Nuž, čo sa dalo robiť.
Doma boli všetci, okrem uja. Miška s maminou ma uvítali hneď v kuchyni. Keď som sa zložila, nevedela som, čo robiť. Tak som hodnú chvíľu prestála vo dverách izby a pozerala sa, čo robí teta. Trápne ticho. Nakoniec sme sa s Marekom boli prejsť po Dojči. Prišli sme až k bytovkám. Ach, moje drahé bytovky. Nejaké zmeny sa udiali i tu. Na dvore sa v bazénoch kúpali deti. Zrazu ma nejaký ujo oslovil. Menom. A nebol to nik iný, ako ujo Klinda. Milý ujo. O pár sekúnd neskôr ku nám pristúpila Zuzka Klindová. Normálne som ju nespoznala. Veď ako by som i mohla. Po ôsmich rokoch....
Porozprávali sme sa a pobrali sme sa s Markom na odchod. Cestou späť sme sa zastavili v hostinci (?) „U tata“. Kúpil mi zmrzlinu – ja som pri sebe nemala ani cent. Chcela som ísť už dovnútra, no ako sme kráčali, akosi sme prešvihli ich dom, tak sme sa prešli až úplne na koniec dediny. Nuž, prešli sme sa. Cestou naspäť som však už ich dom neprehliadla.
A znova som stála vo dverách. Hm, stáva sa. Neskôr sme sedeli vonku na terase, keď prišli dve malé deti. No, malé ako malé. Jedna je hádam v Anettinom veku a druhá v Dadinom. Staršia je Erika a mladšia Vanesa. Živé, divé a neposlušné deti. Každý sme iný. Stále volali Mišku, aby sa s nimi išla hrať. Nakoniec i išla. Hrali sa s barbiami. Predstavte si dvadsaťjedenročnú babu hrať sa s barbiami. Mala som dosť. Veď som si i fotky urobila.
Večer som ale mala na mále aby som nepovedala tete, že na ďalší deň chcem ísť domov. Keď som volala s maminou, bolo mi do plaču. Nieže by sa mi tu nepáčilo, ale nemala som tu vôbec nič robiť. Načo som sem vlastne chodila? Kvôli oživeniu spomienok? Stalo sa. Kvôli tomu, uvidieť znova ľudí blízkych môjmu srdcu? I to sa stalo. Ale... čo som od tejto „návštevy“ čakala? Tak to som ani najmenej netušila. A netuším doteraz.
V noci som nemohla poriadne spať. Desila som sa rána. Budem znova celý deň len tak stáť medzi dverami?
Nakoniec celý deň vypálil úplne perfektne.
S Miškou sme triedili a zapisovali názvy kníh z desiatich krabíc. V jednej krabici bolo i štyridsať kníh. Už je to raz tak, keď niekto rád číta a knihy sa zbierajú aj štyridsať rokov. Ak nie aj dlhšie.
Potom tu prišla Erika. Zasa bolo o zábavu postarané. Keď odišla, boli sme s Markom a Miškou na kofole U tatu. Cestou späť sme sa stavili u Vanesy a Eriky. I s ich babkou a ešte kýmsi sme prišli „domov“. Sedeli sme na terase, rozprávali sa, Erika s Vanesou sa mi hrali s vlasmi a rozprávali jedna cez druhú. Dokonca sa ma i spýtali, či som s Ušiakovcami nejaká rodina. A keď som povedale, že nie, že som tu na návšteve, začali špekulovať. A pohroma na seba nenechala dlho čakať. Pýtali sa ma, či by som sa nechcela za Mareka vydať. Ha! To sú fiškusky. Nechceli uveriť, že sme len kamaráti. Musela som sa smiať. Ono by to nebolo až také katastrofálne, keby pri nás nebol i spomínaný Marek. Samozrejme, že všetko počul. Bohvie, čo si pomyslel. No nech sú tie dievčatá akékoľvek, obľúbila som si ich.
Večer sme hrali Soudruhu, nezlob se. Niečo podobné ako je Človeče, nehnevaj sa. Ale v podstate úplne iné. Ako sme sa len nasmiali!
V noci som spala už o trošku lepšie, zobudila som sa až okolo štvrtej a do pol šiestej som nemohla zaspať. Až potom som konečne znova zaspala.
Po raňajkách sa Miška rozhodla ísť skladať puzzle. Chvíľu som skladala s ňou, ale potom ma to prestalo baviť. Sadla som si k počítaču, no i tak som sa nudila. Chcela som ísť von sa prejsť. Ale... sama? Mišku som nechcela otravovať, keď bola taká zahĺbená. Ach jaj.
No i tak som sa spýtala Mišky, či ju to ešte stále baví, a ona na to, že už ani nie. Tak sme sa išli prejsť. K bytovkám. Znova. Zuzku Klindovú ani nikoho sme tam ale nestretli, tak sa Miška rozhodla navštíviť kamošku Evu Flórkovú. Aj tá je moja kamoška z detstva. Keď ma zbadala a Miška ma predstavila, vyvalila oči, že aká som už veľká. A čo som mala zostať naveky dieťaťom? No, možno by to nebolo až také hrozné. Tie dve sa porozprávali, zafajčili si, po mne zatiaľ poskákal pes a pobrali sme sa s Miškou naspäť. Dali sme si puzzle i s podložkou von na trávnik a sadli si na deky. Znova sme sa morili skladaním. Medzitým, ako sme skladali, prišiel Janko s frajerkou Elenkou a malým psíčkom. Osemtýždňovým. Pomenovali ju Honey, alebo tak nejak. Zlaté to psíča. Zostalo u Ušiakovcov.Keď sme to už takmer mali, začal ujo s Marekom a Jankom chystať gril a klobásy, slaninu a iné prkotinky. Keď sme sa pekne napapkali, išla som znova skladať puzzle už ich chýbalo zložiť len 40. Pridal sa ku mne Marek. Vzhľadom na to, že už bola tma, dali sme tie puzzle na stôl v Markovej dielni a pri svetle lampy sme to my dvaja doskladali. Možno sa zdá, že to nič nebolo, ale až príliš som si uvedomovala jeho blízkosť a dávala som si sakramentský pozor, aby sme sa nedotkli ani len prstami, keď sme každý siahali po inej puzzli. Ak by som to mala zhodnotiť, pochybujem, že sme za za tie štyri dni vôbec dotkli. Zato s Miškou, to sme sa občas aj šťuchali. Proste sranda. Večer, keď sme zaliezli dnu sme ešte čumákovali na telku. Marek pri TV zaspal. Nevedela som, či ho zobudiť a poslať spať do postele, alebo ho nechať tak. Nakoniec som sa rozhodla jemne ho osloviť, ale nereagoval. Radšej som povedala Miške: „Miši, tvoj bráško zaspal, nespalo by sa mu lepšie v posteli?“ Miška sa, bohvie prečo, zasmiala a zobudila Mareka. Ten tvrdil, že nespal. No iste. Vybrala som sa na vecko a keď som sa vrátila, už ho tam nebolo. S Miškou sme dopozerali a išli spať.
V noci som sa ani raz nezobudila.
Ráno som vstala už okolo pol deviatej, no minimálne do deviatej som musela len tak ležať v posteli, kým sa vyhrabali z pelechov i ostatní. Neviem už, kto zapol televízor, ale pozerali sme TV a Marek prišiel za mnou s malou Honey, položil mi ju na paplón a on si sadol do fotelky a čumákoval na telku. Občas sa pozrel i na psíčka.
Po raňajkách si Miška vytiahla ďalšie puzzle. Tisícky. Kedže nebolo čo iného robiť, pustili sme sa do toho. Ale po chvíli sme išli s Miškou von na autobusovú zastávku, počkať jej kamarátku. Zobrali sme i ich veľkého hafana Orina. Každý krík musel označkovať. Miška mala dosť.
Keď sme prišli i s Gabikou „domov“ (zvláštne, ale u Ušiakovcov som sa cítila ako člen rodiny. Akoby som tam prosto patrila. Kiež by to tak bolo.... aspoň v budúcnosti...),znova sme sadli k puzzliam.
Po obede sme zašli k malej Erike a Vaneske. Kúpali sa v bazéne. Povedali mi, že som ich kamarátka. Som rada, veľmi som si ich obľúbila. Už som si naplánovala, že im napíšem list a niečo pošlem.
Od dievčat sme odišli až keď telefonovali Miške rodičia, že už pôjdeme preč. Mali ma odviesť na domov. Rozlúčili sme sa, dúfam, že ich budem môcť čoskoro stretnúť.
Pred odchodom sme sa s Miškou a Gabčou vyobjímali a... nasadli sme do auta. Ja, Marek, teta a ujo. Cesta prebehla super. Doviezli ma až pred dom. Mala som slzy na krajíčku, keď som im kývala na rozlúčku. No nemohla som plakať. Babičke by sa to ťažko vysvetľovalo. Prečo nemôžem nikomu povedať, čo cítim? Prečo sa musím hrať na niekoho, kto nie som? No ak by som povedala všetko, čo ma trápi, po čom túžim, čo si myslím, považovali by ma všetci za blázna. Chcem sa vrátiť do Dojča, no nejde to. Chcem opäť všetko to krásne zažiť, no čas sa nedá vrátiť späť. Treba konať zavčasu, treba povedať hneď, neskôr už može byť neskoro. Čakala som veľa? Možno. V každom prípade som šťastná, že sa stalo čo sa stalo. A i keď momentálne nevidím na klávesnicu, kedže sa mi rinú z očí vodopády sĺz, som šťastná. Mám ďaľšie krásne spomienky, na ktorých bude môj život stáť. Aspoň do nasledujúceho leta, kedy by som opäť chcela do Dojča zavítať. Len dúfam, že budem môcť...