Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Tak keď zvládnem toto, tak už ma nič nezabije!!!

20. 10. 2009

Ahojte!

V prvom rade sa vám chcem ospravedlniť, že som sem už dlho nič nenapísala. Nemala som čas, silu a priznám sa že ani náladu.

Keď mám povedať pravdu, na comp teraz akosi vôbec nechodím. Nebaví ma to už. A tak sa stalo, že som sem už strááááááášne dlho nič nenapísala.

Čo je nové??? Hneď niekoľko vecí.

Najväčšia šupa je podľa mňa to, že môj brat si spravil v garáži posilku. Síce nás to stálo veľa síl a peňazí, oplatilo sa. Všetko si spravil sám. Teda až na upratanie garáže. S tým som mu pomohla ja. Poviem vám, taký brajgel som ešte nevidela.  Museli sme odtiaľ vyhádzať všetky skrine, stolíky a vlastne všetko, čo tam bolo. Keď sme to vypratávali, bol akurát víkend. Celý deň bol pohodový. Ja inteligent som si umyla vlasy, okúpala som sa, nalakovala nechty a naivne som si myslela že už si len sadnem ku compu alebo k telke a budem mať všetkých a všetko na háku. Uhm..ale jasné. Skoro sa mi to splnilo. Ale okolo siedmej večer za mnou doliezol Rišo-môj braček, že ideme upratať garáž, lebo jemu cez týždeň dovezie kuriér posilňovaciu lavicu či ako sa tá vec volá a že to potrebuje mať do vtedy upratané, vystierkované a vylíčené. Kukala som na neho jak tela na nové vráta, že o čom on vlastne točí. Skôr, ako mi to dočlo, mi už doniesol murárske rukavice. To tiež neviem ako sa volá. Ale viete čo myslím, že??? Také tie obrovské, neforemné látkové veci, ktoré sú také veľké, že do jednej ,,diery " na prst pichnem minimálne tri. A potom aby vám to nepadalo z rúk. Taká som bola zasvinená, že mi len oči svietili. Keď sme skončili, bolo mi jasné, že sa môžem hodiť rovno do vane. Zase! No jedného by mohlo poraziť. Mama s ocom na mňa čumeli ako ešte v živote, keď videli aká som špinavá. Bolo to asi prvýkrát, keď mňa videli robiť nejakú namáhavú, manuálnu prácu. Svoju očistu som skončila okolo ôsmej večer.

 

Potom som už len zapadla k televízoru a čumela na SuperStar. Nenormálny chalani tam tento rok sú. Hlavne Ben, Denis, Leo a Thomas. Zomieram keď ich vidím. A myslím, že nie som sama. Pri Benovi a Leovi zomiera asi polovica mojich kamošiek. Neskutočné. Bezdeda je oproti nim fakt nič. Ale to je jedno.

 

Posledný týždeň som nebola v škole. Teda, nebola som nikde. Minulý týždeň vo štvrtok mi trhali všetky štyri zuby múdrosti. A to som dolné mala vylezené len kúsok a horné vôbec. Bola som síce objednaná na 13:00, ale už deň pred tým som bola taká vystresovaná, že ísť do školy by bolo pre mňa úplne zbytočné, lebo by som sa aj tak nevedela sústrediť, tak ma mamina nechala doma. Pre istotu. Bála sa totiž, že ma cestou porazí. Pred spaním mi dala vypiť štamperlik slivovice, uvarila mi nejaký čaj na nervy a poslala ma spať. Musím uznať, že to pomohlo. Spala som ako zabitá. Ráno som vstala, poriadne som sa najedla a išla som na autobus. Vedela som, že sa musím poriadne najesť, lebo tú možnosť tak skoro mať nebudem. A mala som pravdu.

Celý zákrok trval aj s injekciou asi 15 min. Nebolo to až také strašné, ako som si myslela. Strašné bolo to, čo prišlo po tom. Tá debilná injekcia mi účinkovala 6 hodín. To znamená, že 6 hodín som bola úplne ale úplne v riti. Neboleli ma rany, ale jazyk, líca a pery. Ale tak, že som myslela, že to nezvládnem. Najhorší bol jazyk. A ako by to nestačilo, opuchol mi aj krk, takže som nemohla prehĺtať. Bola tam so mnou krstná, ktorá robí v štátnej nemocnici, tak sme po zákroku išli tam a kúpili sme v lekárni aj antibiotiká, ktoré mi doktor predpísal. Celú pol hodinu po zákroku som musela mať v ústach gázové tampóny, aby sa mi zastavilo krvácanie z rán. Neúspešne.  Po pol hodine, keď sme už boli v nemocnici na izbe sestier, som si išla konečne vybrať z úsť krvou presiaknuté tampóny. Tešila som sa ako najatá, že si ich dám von, lebo krv z nich mi už stekala od krku a to fakt príjemné nebolo. Ale to, čo prišlo po tom bolo ešte horšie. Zistila som, že krv, ktorá mi steká do krku nie je z tampónov. Tie mi ju totiž už nedokázali vsať a preto som jej mala plné ústa. Ale ústa som mala stále úplne strnuté a nedokázala som ju vypluť. Tým pádom som sa začala dusiť. Po dobrých piatich minútach bolo už všetko viac-menej v poriadku. Teda aspoň na chvílu. Potom som si mala dať antibiotiká. To bol ešte väčší zážitok. Krk som mala opuchnutý a nedokázala som ju prehltnúť. Snažila som sa ju zapiť vodou, ale tú som tiež nevedela prehltnúť, takže mi vytiekla z úst. Skúsila som to teda ešte raz. Tentokrát som tabletu prehltla, ale ostala mi v krku. Mňa chytila úplna panika, začala som histeričiť, lebo som sa dusila. Vyhŕkli mi z toho slzy. Neplakala som. Slzy mi vyhŕkli len dôsledkom dusenia. Potom som prudko zaklonila hlavu a tableta sa konečne posunula z môjho krku preč. Prisahala som, že si ju viac do úst nedám. Potom pre mňa prišiel oco. Cesta domov prebehla bez väčších komplikácii. Akurát  pred domom som cítila, že mám ústa opäť preplnené krvou, tak som sa ponáhľala domov, aby som ten príšerný proces dusenia znova zopakovala. Keď som vošla do predsiene, pred kúpeľňou som sa zastavila a všimla som si, že v obývačke sedia traja bratovi kamoši. Tí keď ma videli takú spuchnutú a krvavú s vreckovkou na ústach, mysleli si, že ma niekto zmlátil, tak začali vyzvedať. Až vtedy si brat uvedomil, že ma nikto nezmlátil, ale som bola u zubára, tak im to povedal a dali mi pokoj. Ale bolo to milé vedieť, že by niekoho kto by ma napadol zmlátili. Potom som už však ten pocit v mojich ústach nevydržala a išla som sa ,,dusiť ". Takto sa to opakovalo celý štvrtok. Okolo 19:00 večer som začala pomaly odpúchať a mohla som už aj prehĺtať. Ale bolelo to tak, že som aj tak nedokázala sa ani len napiť. Príšerné. Potom som dostala ešte aj horúčku.

Teraz už síce môžem prehĺtať a som viac menej odpuchnutá (ani líca už nemám akoby som v nich mala tenisové loptičky), ale je mi stále príšerne. Rany v ústach ma stále bolia a preto nemôžem jesť, z antibiotík ma bolí žalúdok a od hladu mi je zle. Poviem vám, úžasný týždeň. Jediné pozitívum je, že som nemohla a ešte ani nemôžem chodiť do školy. To by bolo fakt zaujímavé, keby som tam bola taká spuchnutá a v horúčkach. Ale doma sa už nudím. Dokonca sa ani poriadne nevyspím, pretože každú chvíľku musím do seba hádzať nejaké lieky. Toľko ibalginu, ako som ja zkonzumovala tento týždeň už dávno nepadlo za vlasť.

No ok. Už fakt neviem čo by som mala napísať, lebo u nás doma sa nič zaujímavé nestalo a inde som nebola.

To je odo mňa na dnes všetko. Budem sa snažiť čo najskôr ozvať.

Majte sa krásne!

                              Vaša Sisa

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

chúúúúúúďa moje

(Romča-spolumajiteľka blogu, 20. 10. 2009 17:50)

... nevieš si predstaviť, ako ťa ľutujem, ale nemôžem povedať, že i napriek všetkému ťa zmysel pre humor neopúšťa nai v takýchto chvíľach... išla som sa pocitať od smiechu pri niektorých tvojich výrokoch... na teba nemá nikto...

ale to čo ty by som zažiť nechcela... nech si moje zuby múdrosti ani nezmyslia niekedy vyrásť (niežeby to hrozilo, ale tak človek nikdy nevie), pretože ak mám toto prežiť, tak si radšej kúpim mašľu.... xD

 

 

Portrét





Archív

Kalendár
<< jún / 2017 >>

Štatistiky

Online: 2
Celkom: 152458
Mesiac: 692
Deň: 12