Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


„Neverím, že si nebola vyrobená pre mňa…“ revala hudba od susedov nad nami. Takto to dopadne, keď bývate v paneláku a váš sused má osemnásť rokov ale trieska ním puberta ako s trinásťroč- ným. Zaujímavé je, že sa ešte nikdy nesťažovali ostatní susedia. Možno to bude tým, že a) sú to väčšinou len dôchodcovia a jednoducho ten kravál nepočujú, hoci si myslím, že by to zobudilo i mŕtveho; b) moju izbu a miestnosť, odkiaľ sa ten zvuk šíri oddeľuje len jedna stena – strop alias podlaha. V každom prípade má Peter jediné šťastie a to: že zbytok mojej famílie nie je doma. No, okey, nie je to tak docela família. Iba otec a brat Matej; Biba a Alica sú nevlastné.

Sme strelená rodinka.

            Otec je majiteľ malého podniku, je tak trochu staromódny a neznáša akúkoľvek zmienku o jeho nebohej manželke-mojej pravej mame, ale inak je super. Otec je športový typ, a keď sme s Maťom boli malí, často nás i s mamou brával na kadejaké turistiky. Ale odkedy mama zomrela, je tak trochu domased. Málokedy sa nám podarí vytiahnuť ho von.

Brat Matej je taký normálny osemnásť ročný chalan a baby po ňom šalejú, on si ich však nevšíma. Má radšej potulky po meste a okolí s kamošmi. Na to, že je chalan, v škole exceluje. Nie je kocka, ale učebnice a škola sú dosť vysoko na jeho rebríčku hodnôt.

            Teta Bibiána je vysoká, štíhla blondínka. No nie je sprostá, i keď niekedy divná. Je hlavnou kuchárkou v otcovom podniku, jej kuchárske umenie je známe v celom meste. Je to fajn baba. Chce, aby sme ju s Maťom volali Biba. Trochu detské, ale už si ani neviem predstaviť, že by sme ju oslovili inak.

             Alica je také malé, vždy optimisticky naladené decko. Také strasti, ako chodenie do školy a učenie ešte nepozná, hoci už vie čítať takmer tak dobre ako ja a počítať do dvadsať. Ak niekoho zapíšu do Guinessovej knihy rekordov ako mimoriadne vyspelého človeka v mladom veku, bude to práve Alica. Už keď sme sa stretli prvý krát (a to som ešte nevedela, že budeme jedného dňa rodina), ma očarila svojím rýchlym konaním a tým, ak jej to v tej malej blonďatej hlave páli. Kdeže „sprostá blondínka“!!! U nás doma to určite neplatí.

            No, a nakoniec je tu moja maličkosť. Som strelená dospievajúca šestnásť ročná tínedžerka, inak v ničom výnimočná. Rada maľujem a som v tom vážne dobrá, ale to ešte nie je nič extra. Mojím snom v detstve bolo stať sa baletkou, teraz uvažujem o trošku triezvejšie. Chcela by som sa naučiť hrať na klavíri; postaviť sa pred objektív kamery a stvárniť hlavnú postavu v nejakom tínedžerskom filme; nájsť toho pravého a s ním si založiť rodinu. Nie veľmi veľkú, chlapec a dievčatko by mi úplne stačili. Chcem snáť od života veľa?

Teraz však mám k tým snom o rodine ešte veľmi ďaleko. Jednak som ešte nikdy s nikým nerandila a jednak musím najskôr prežiť nasledujúce tri roky na strednej škole a potom hádam zvládnem výšku. Môj hlavný problém je pochopiteľne škola. Na polročnom vysvedčení sa vyškierala moja prvá štvorka. Samozrejme, v žiackej knižke som ich na základke mala dosť, ale na vysvedčení? Bol to pre mňa šok. Ale nedá sa nič robiť, niekedy sa proste niečo nedá natĺcť do hlavy.

 

Ako napríklad i teraz. Práve, keď som sa konečne odhodlala pozrieť do učebníc musí si Peter doma robiť za pomoci rádia žúrku. Dokonca za bieleho dňa. Neviem, kto je nenormálnejší, či on, alebo ja. Z postele, v ktorej som strávila celý uplynulý týždeň s chrípkou (aj to sa v polovici apríla môže stať len mne) sa mi nechcelo vyjsť a sprdnúť Petra za ten randál, ale keď ani po polhodine nestíšil decibely, nemala som na výber.

Vyliezla som, zamotala sa do župana a obula si moje obľúbené huňaté ružové papučky. Stačil mi jediný pohľad do zrkadla a vedela som, že kohokoľvek na chodbe stretnem, bude si myslieť, že stretol strašidlo.

Zvonček do Petrovho bytu som stláčala celé dve minúty, kým vo dverách zaštrkotal kľúč. A keď sa otvorili, ja i dotyčný čo sa objavil vo dverách sme onemeli. Chcela som sa prepadnúť cez dve poschodia až do hlbokej zeme. Vo dverách nestál Peter, ale náš školský playboy-Leonard! Čumel na mňa ako na zjavenie. Ani sa mu nedivím. Po chvíli, keď sa spamätal z neho vyliezlo: „No ty kokso, ty vyzeráš. Kedy si naposledy videla sprchu?“

Neodpovedala som. Ešte stále som sa nemohla spamätať. Čo tu Leo robí?

„Čo na mňa čumíš? Čo vlastne chceš? Halloween už dávno bol, nie si v tom ružovom župane a papučiach zaujímavá.“

Narážka na moje papučky ma trochu prebrala.

„Len som chcela hovoriť s Petrom,“ pípla som, „zavoláš ho?“

Ešte raz si ma obzrel akoby si chcel uložiť do pamäti túto trápnu situáciu a môj biedny výzor a potom sa pobral preč. Po chvíli sa objavil vo dverách zamračený Peter. Očividne mu Leo nepovedal, čo ho tu čaká lebo len čo ma zočil, zostal ohúrený stáť. Tak a teraz vážne. Vyzerám tak hrozne? V zrkadle sa mi nezdalo, že by to bolo až také katastrofálne.

„Gabriela?“ spýtal sa Peter prekvapene a pomaly sa mu na perách usádzal úsmev. Z čoho bol viac mimo? Z môjho výzoru, alebo z toho, že som ešte nikdy nazaparkovala pri jeho dverách a nesťažovala sa na jeho nulovú inteligenciu?

„Môžem ti nejak pomôcť, spanilá susedka?“ uškŕňal sa. Takže srandičky. Veď ja mu ukážem, s kým má tu česť a nasadila bojový výraz tváre.

„Áno, veď inak vy som sa neobťažovala sem liezť. Stíš to prekliate rádio. Je sice milé, že nechceš, aby som kôli počúvaniu hudby míňala elektinu tak to púšťaš na plné pecky, ale momentálne nemám o hudbu z rádia ani iného zdroju najmenší záujem. Musím doháňať učivo lebo som bola týždeň na maródke,“predniesla som svoju reč. Sama som bola prekvapená svojou výrečnosťou. Na to expert obvykle nie som. Ak nemám nič dopredu pripravené, ani výhovorku za neskorý príchod do školy si neviem vymyslieť.

„Pre teba všetko, pretty girl, ale teraz sa chcem niečo spýtať. Môžem ti pomôcť nájsť kúpeľňu? Nie že by si nebola nádherná i teraz ale môj braček má trošku iné názory na to, čo je krásne.“

Vyvalila som oči. „BRAT?!!!!“ začala som sa hystericky smiať. Brat! Leo je Petrov brat! Tak to mi je úžasná novina! Nie zrovna šťastná, ale aspoň bude čo preberať so sesternicou.

Na Petrovu otázku o kúpeľni som nereagovala a pobrala sa stále rehotajúca po schodoch naspäť domov zanechajúc Petra nechápavo stáť vo dverách. Keď som sa ešte aj o desať minút váľala po posteli šialene sa smejúc na tom, že Leo a Peter sú bratia, zazvonil telefón v chodbe. Nevládala som dýchať, nieto sa ešte dovliecť k telefónu, nedajbože doň niečo normálne povedať, takže čoskoro vyzváňať prestal. Zazvonil ešte tri razy, ale nakoniec stíchol.

            Päť minút nato ako posledný krát zazvonil telefón treskli vchodové dvere a do mojej izby vtrhla ako víchor teta Biba. Ihneď ma záchvat smiechu prešiel .Vyplašene sa na mňa pozerala.

 „Stalo sa niečo? Si doma nejak skoro.“spýtala som sa. Úplne ma vyplašila. Pripomenulo mi to udalosť spred troch rokov, keď takto naposledy vtrhol dnu otec.

„Že či sa niečo deje!“ pišťala vystrašená Biba. „Nezdvíhaš mi telefón, myslela som, že sa ti niečo stalo!“ vzlykla Biba a hodila sa mi okolo krku. Ona plače? „Ale, ale….“ Nenachádzala som slov. Pozrela som na rozvalené dvere na mojej izbe. Z chodby až k mojej posteli viedli špinavé fľaky na podlahe. Biba sa ani nevyzúvala. Ale čo sa jej stalo?

„Biba, mrzí ma, že som ti nezdvihla telefón, ale jednoducho som nevládala sa zdvihnúť z postele lebo….“ A som v keli. Nebudem jej predsa hovoriť čo som práve zistila - že Peter a školský playboy sú súrodenci.

„… ale nechápem čo ťa tak vystrašilo,“ zmenila som tému.

Biba na mňa pozrela. „Vieš,“ pustila sa do vysvetľovania, „ teta Korábková v kuchyni vravela, že jej dcéru neďaleko od nás včera v noci vykradli, tak som sa preľakla, keď si zostala sama doma.“

Zírala som na ňu jako na zjavenie. Čo to do pekla trepe za hovadiny?

„Teta Biba, počúvaš sa vôbec? Ju okradli v noci, čo by tu robil zlodej za bieleho dňa? A po druhé, čo by chcel ukradnúť od nás?“ Ak by sa aj nejaký blbec chcel poobzerať po našom byte, sklamane by musel skonštatovať, že to bolo plytvanie časom i námahou. Niekedy Biba vážne zvytočne stresuje. Divím sa ale, že ju nezastavil otec. Veď dnes boli spolu v práci. „A kde je tatino? Vie o tom, že si tu?“ spýtala som sa.

„Nie, nevie o tom lebo išiel pracovne do Bardejova. Asi máš pravdu, zbytočne stresujem. Bude to naše malé tajomstvo?“

„Jasné, veď sa nič nestalo. Prepáč mi to, nabudúce ten telefón zdvihnem. Mala som len taký záchvat smiechu, že sa proste nedalo prestať.“ No, a je to vonku. Po chvíli sa teta konečne zdvihla a namierila k dverám. Previnilo na mňa pozrela. „Mohla by som ťa poprosiť aby si utrela dlážku? Mrzí ma, že som sem len tak vbehla v špinavých topánkach ale ponáhľala som sa a teraz ma už určite netrpezlivo v kuchyni čakajú.“

„Nerob si starosti, to je maličkosť,“ usmiala som sa na ňu.

Akonáhle sa za ňou zatvorili dvere uvedomila som si, že je všade hlboké ticho. Ani som nezaregistrovala, kedy Peter vypol to rádio, tak som sa rehotala na novinke týždňa.

K učebniciam som sa však už nevrátila. Kým sa mi napúšťala vaňa, dala som si izbu do poriadku a utrela zamlátenú dlážku.

Po polhodine vyvaľovania vo vani, keď som už bola celá rozmočená sa rozdrnčal pri dverách zvonček.

No super“ pomyslela som si, vyliezla z vane a prehodila cez seba osušku. Teraz pre zmenu na dlážke zostávali mláčky vody a nie blato. Keby sa toto dialo keď ešte žila mama, porazilo by ju. Až príliš milovala poriadok Teta Biba má síce rada keď je všetko ako má byť no zbytočne to nepreháňa.

Už-už som siahala na kľučku na dverách, keď som si spomenula na vyplašenú Bibu a jej historku o zlodejovi. Šanca, že by sa tu niekto s podobným „remeslom“ ukázal je menšia než nulová, no i tak som sa najskôr pozrela cez kukátko na dverách. Na chodbe za dverami stál Peter. Čo ten tu robí?

Dvere som len pootvorila, nechcem predsa aby ma videl zahalenú len v osuške. „Čo chceš?“ vybafla som naňho namiesto pozdravu a z vlasov mi zatiaľ kvapkala voda na dlážku. To bude hotová potopa kým zo seba Peter vymáčkne, čo vlastne chce a ja sa budem môcť vrátiť do kúpeľne.

„Vidím, že si sa zariadila podľa mojej rady,“ uškŕňal sa. To sa ten chalan nevie normálne tváriť, či čo?!

„Môžem ísť dnu?“ spýtal sa nevinne. Stavím sa o milión, že viem čo sa tomu doternému chalanovi honí hlavou.

„Len cez moju mŕtvlu,“ snažila som sa ho schladiť.

„Prečo?“ pýtal sa ďalej s výrazom nechápavého nevinného chlapčiatka a priblížil sa k dverám. Prižmúrila som oči. Tak na toto ti chlapče neskočím. Na to ťa príliš dobre poznám.

„Ak si si nevšimol, práve som vyliezla z vane.“

Zoširoka sa usmial. „To mi nevadí,“ ubezpečil ma a spravil krok dopredu. Ešte kúsok a zablokuje mi nohou dvere a nebudem ich môcť zatvoriť. Akoby mi čítal myšlienky, jeho noha sa nenápadne blížila k dverám. V momente som dvere zabuchla a oprela sa o ne. Ozvalo sa klopanie. Rozhodla som sa ignorovať to a zamierila rovno do kúpeľne dať sa do poriadku a znova utrieť dlážku.

 

            Čistá, svieža, voňavá a konečne oblečená v džínsoch a tričku som sa spokojne zvŕtala v kuchyni a varila si špagety keď sa znova raz ozval telefón v chodbe. Šprintovala som k telefónu. Ďaľší neopodstatnený Bibiánin vpád by som asi neprežila. Na druhom konci imaginárneho drátu však nebola teta, ale Matej. Ani som nestihla pozdraviť, už mi mlel do ucha.

„Ariel? Skočíš do škôlky a vyzdvihneš Alicu? Ja to nestíham, profák nás celú triedu nechal po škole. Podrobnosti ti poviem až doma, musím končiť. Díki dopredu. Bye!“ Zložil. A o tomto si mám čo myslieť? Hodiny nad kuchynským stolom ukazovali pol tretej. To aby som pomaly vyrazila z domu. Špagety sa mi rozvarili tak som to vyliala do záchoda. Nikto nič nezistí, jedny špagety hore-dole. No čo už, cestou späť si s Alicou kúpime nejakú bagetu. Z vešiaka v chodbe som zvesila moju super modernú fialovú trigovicu so striebornou potlačou, nazula sa do bielych tenisiek, skontrolovala hotovosť v peňaženke a zobrala kľúče. Otvorila som dvere a… kto za nimi stál? Áno, presne tak. Peter. Nemo som naňho civela a on sa zatiaľ rehotal na mojej reakcii. „Očividne si ma tu nečakala. Smola, moja krásna, mňa sa nezbavíš. Kam si sa vybrala?“ To tu čakal doteraz? Vytrvalý očividne je keď už nie normálny.

„Do škôlky pre Alicu,“ vyšlo zo mňa. Tie prekvapenia dnes neskončia???

„Fajn, idem s tebou.“ Nezmohla som sa na odpor. A načo aj? Jednak by to nepomohlo a jednak sa určite aj tak čoskoro vyparí. Nemá rád malé deti a Alica je malé dieťa a navyše inteligentnejšie ako on.

„Pre mňa za mňa.“

 

            Celú cestu sa ma čosi vypytoval. Už po chvíli som toho mala plné zuby ale dúfala som, že při škôlke sa vyhovorí a zdrhne. Ako som predpokladala, pred areálom materskej školy povedal, že musí skočiť za kamarátom, no ubezpečoval ma, že kým vyjdeme s Alicou zo škôlky bude na nás čakať. Ha! To určite. A aj tak – nemám záujem.

V škôlke som stretla spolužiačku Beátu s jej sestrou Júliou. Na prvý pohľad vidno, že sú sestry. Podobajú sa ako vajce vajcu, hoci je medzi nimi desaťročný rozdiel. Môže za to genetika, ale aj fakt, že sa rady hrajú na dvojčatá. Obe sú štíhle, majú dlhé hnedé vlasy, hnedé oči ale zato bledú pokožku. Dokonca sa aj obliekajú podobne, samozrejme, Júlia má veci o dosť menšie. Dnes mali obe na sebe bledé rifle, krikľavo žlté tičko a oranžovú mikinu.

Kým sa Alica s Júliou obliekali, stihla som Bei oznámiť tú šokujúcu správu, že môj sused Peter a Leo sú bratia. Bei skoro oči vypadli. „Vážne? To nemyslíš vážne! Nemohla by si tomu Petrovi povedať, aby ma spomenul pred Leom?“ Bea je zbláznená do Leonarda rovnako ako drvivá väčšina báb z našej školy. Leo však o Beu zatiaľ ešte ani raz nezavadil pohľadom. Nie že by mi to vadilo. Ja som rada, kým je Leo pre Beu len platonická láska. Keby sa dali dokopy dlho by to určite nevydržalo a Bea so zlomeným srdcom by bola neznesiteľnejšia ako zaľúbená Bea. Na jej otázku som však dala kladnú i keď neurčitú odpoveď a za chrbtom prekrížila prsty. Čo oči nevidia, to srdce nebolí.

Naše sestry (lebo teraz som tak Alicu jednoducho volať musela) však ukončili náš rozhovor a každá sme sa pobrala iným smerom.

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

:DDD

(romana, 18. 6. 2009 13:35)

naaaaaaaaaaa , a co som mala robit? ale dik cenim si to, ze ma zboznujes, to nie je casto u teba pocut :D

aaaaaa

(sisa, 4. 6. 2009 16:01)

ja ta zboznujem!!! ty si to sem vycapila!!!!!! parada!! aspon mam co citat

 

 

Portrét





Archív

Kalendár
<< jún / 2017 >>

Štatistiky

Online: 1
Celkom: 152458
Mesiac: 692
Deň: 12