Choď na obsah Choď na menu
 


Bláznivý život tínedžerky=kapitola 3.

26. 3. 2010

3.kapitola                    Svetlý bod

 

 

Ráno ma zobudili hrejivé lúče slnka na tvári. Prvé pozitívum po mokrých prvých dňoch letných prázdnin. Celý týždeň, počnúc posledným dňom v škole, a končiac včerajškom, buď lialo akoby mal nastať koniec sveta, alebo aspoň mrholilo a ja som chodila po byte ako bez duše. Nemala som si ani koho zavolať domov, pretože Beáta išla na dovolenku, Anabela sa na mňa stále hnevá a počúvať Tatianine zamilované reči o „Leíkovi“ by som vonkoncom nezvládla. No vlastne je tu problém, že aj keby sa mi chcelo tie reči počúvať, tak mám smolu, lebo aj ona-nevediac že to už viem-mi povedala, že sa tomu dotieravému Petrovi páčim! Takže sme sa - ako ináč –máličko pohádali. Ja viem, myslela to dobre, ale o takéto službičky nestojím. Akoby to nestačilo, ešte aj Peter, sťaby sa prepadol do zeme. Je pravda, že inokedy by som sa priam roztápala od šťastia, ale teraz ma neskutočne zožieralo svedomie. A ja som ani nemala možnosť sa mu ospravedlniť. Je tu riešenie – vyjsť na poschodie, zazvoniť uňho doma a vyklopiť čo mi leží na srdci, lenže ja som zbabelec. Radšej počkám, kedy sa sám objaví. Lenže bohvie, kedy to bude.

Po týchto, nie zrovna veselých úvahách, som sa chcela prevaliť v posteli z boka na bok, ale na moju smolu som to neodhadla a našla som sa na zemi. Hm, paráda. Mám takého tušáka, že dnešný deň bude zaujímavý. Len dúfam, že si večer ľahnem do postele zdravá na tele i na duši.

Môj šiesty zmysel je funguje očividne veľmi dobre, lebo akonáhle som sa vykutrala z paplóna, v ktorom som bola statočne zamotaná a dovliekla sa do kuchyne vypýtať si od Bibiány svoj prídel raňajok (pretože ráno som nepoužiteľná a chcieť odomňa, aby som si niečo ukuchtila pod zub sama, by sa rovnalo vyhorenému bytu či prinajmenšom odrezanému prstu) zacítila som vo vzduchu akési napätie. Prekvapená som zistila, že ešte nikto nejedol. Pozrela som na hodiny. Pol deviatej. Dnes som vstala pomerne skoro. Inokedy ma nikto nevytiahne z postele pred jedenástou. Takže spoločné rodinné raňajky som nezmeškala. Tie sa podávajú až o deviatej. Fajn, sprcha volá…

           

Keď Bibiána po raňajkách spratala riad do umývačky riadu a sadla si znova k stolu, napätie v miestnosti by sa dalo krájať. Nervózne som pozerala na Bibu a na otca. Aj na Alici  bolo vidieť, že je zvedavá, čo sa deje. Len brat sa tváril, akoby sa nič nedialo. Tato sa nadýchol.

„Dobre,“ začal, „máme  pre vás jednu super a jednu horšiu správu.“ Odmlčal sa. Keď mal otec naposledy super správu vysvitlo, že sa bude druhýkrát ženiť. A na takzvané „horšie“ správy sme si už zvykli… Hádam…

„Mám sa začať báť?“ spýtala som sa. Matej po mne strelil pohľadom a začal sa usmievať. Obaja sme mysleli na to isté. Otec moju otázku odignoroval.

„Čo by ste povedali, keby sme tento byt vymenili za rodinný dom?“

Moja prvá myšlienka-fíha, ide rovno na vec, nechodí okolo horúcej kaše. Moja druhá myšlienka, ktorá nasledovala len zlomok sekundy po prvej – sťahujeme sa? Paráda.

„Kedy? Kam?“ vykríkla som.

„Len pokojne,“ upokojoval ma ocko, „jedna staršia pani z domkárskej štvrte za mestom nedávno zomrela a deti dom predávajú. Dom sme s Bibiánou už boli obzrieť, je pekný, priestranný a hlavne má veľký pozemok.“ S Matejom sa nám znova stretli pohľady. Zarazilo ma, že sa usmieva popod fúzy. „Aký to má háčik?“ spýtala som sa opatrne ocka, ale nespustila som z Maťa pohľad.

„Háčik? Žiadny. Prečo?“ Nechápal otec.

„Lenže Maťo sa stále nevyjadril.“ Brat prevrátil očami a pokrčil plecami. Otec s Bibiánou preskakovali pohľadom z jedného na druhého.

„On ti to ešte nepovedal? On tu zostáva, dostane tento byt ako darček k devätnástke,“ oznámila Bibiána pokojne. Vyvalila som oči a bráško sa už nesnažil predo mnou niečo hrať. Zoširoka sa usmieval a v očiach mu iskrilo. Tomu bude sveta žiť!

„A ja som zas mimo diania!“ zvolala som.

„Vlastne… Sme sa o tom bavili iba včera večer. O nič si neprišla,“ upokojoval ma otec.

„Fajn, koľko mám času na zbalenie sa?“ spýtala som sa brata.

„Celú večnosť, ale ako ťa poznám, začneš už dnes.“

„Dobře, vy dvaja, ukľudnite sa,“ ozval sa otec a zameral pozornosť na Alicu.

„Alica, zlatko, čo na to hovoríš?“

„Môžem mať škrečka?“ vypálila. Všetci sme na ňu nechápavo pozerali.

„V tom novom dome. Môžem mať škrečka? Tu ste mi to nedovolili.“

Hrobové ticho. Prvá som pochopila Alicine myšlienkové pochody. Takže súhlasí.

„Môžeš,“ hlesla Bibiána.

„Fajn, môžem ísť teraz von?“ spýtala sa Alica a zošuchla sa zo stoličky.

„Isteže,“ ozval sa otec s Bibou naraz a sledovali odchádzajúcu Alicu. Keď buchli vchodové dvere, zostalo ticho. Prvý ho prerušil Matej. „Niet nad vysokú inteligenciu.“

Oco pokýval potriasol hlavou a obrátil sa na mňa.

„Chceš aj ty niečo špeciálne? Mali by sme šetriť, ale keď už Maťo dostal byt a Alici sme sľúbili škrečka, mali by sme aj tebe niečo dať,“ navrhol tatino. Od prekvapenia som nevedela vyriecť slova. Toľko informácií odrazu…

„Neviem, ja si to ešte premyslím.“

„V pohode.“ Pobozkal Bibiánu a odpochodoval preč. Znova bolo počuť buchnúť vchodové dvere. „Kedže rodinná rada sa zrejme oficiálne skončila a ako vidím, tak sa to tu pomaly, ale iste rozchádza, tak idem aj ja. Majte sa!“ zdvihol sa od stola Matej a odišiel.

Pri stole som zostala len ja a Biba.

„Tešíš sa?“ spýtala sa ma.

„Pravdaže, a ako...“ Aspoň ma nebude každý deň otravovať Peter. Ale to som jej nepovedala.

„Máš na dnes nejaký plán?“

„Nie, prečo?

„Čo keby sme si urobili dámsku jazdu? Doplniť letný šatník a podobné veci. Samozrejme, len ak chceš.“

Super! Beriem všetkými desiatimi!

„Že váhaš!“ zvýskla som. Teta sa usmiala a vstala. „Tak čo tu ešte robíme?“

„Ale,“ zarazila som sa, „nehovoril pred chvíľou ocko, že máme šetriť?“ Bibiána však len mávla rukou. „To nechaj na mňa.“ Keď to ona berie na ľahkú váhu, mne to môže byť ukradnuté.

 

            Nakupovanie s tetou je hotová senzácia. Vždy kúpi takmer všetko čo sa jej zapáči. Behaním po obchodoch sme strávili celý deň, ale nám to ubehlo ako voda. Skúšanie, skúšanie a skúšanie. Nebolo hádam jediného kúska oblečenia, ktoré by sme neposúdili znaleckým okom, a ak sme sa zhodli, že to musíme mať, putovalo to rovno do košíka. Dnes mali predavačky radosť z tržieb. Som ale zvedavá, čo povie otec na prievan v peňaženke. Moja výhoda s Bibou je tá, že si oblečenie môžeme požičiavať, kedže sme stavbou tela takmer rovnaké, aj keď nie je mojou mamou.

No nebehali sme len po obchodoch s handrami. Nejaké prašule sa rozutekali aj v drogériách, potravinách, a v neposlednej rade aj všelijakých bižutérkach. Nakoniec sme zaparkovali v kníhkupectve. Bibiána utekala rovno k detektívkam a ja k románom. V obchode nebolo veľa ľudí, dnes málo deciek číta knihy, preto ma prekvapilo, že som medzi vedecko-fantastickou literatúrou narazila na akéhosi fešiho. Nemohol mať viac ako osemnásť, ale spoliehať sa na môj odhad je smrteľne nebezpečné. Celkovo moja intuícia v tomto smere akosi zlyháva, vlastne, keď sa tak zamyslím – nikdy ani nefungovala. Nuž, každé lajno má svoje muchy…

V snahe nenápadne sa priblížiť a omrknúť tento nezvyčajný úkaz, som schmatla prvú knihu čo mi prišla pod ruku a plížila sa smerom k nemu. Knihu, ktorú som mala v ruke som otvorila, aby som sa za ňu v prípade núdze mohla schovať, ale ani náhodou som netušila, čo za titul držím v ruke. Objekt môjho záujmu mal čierne vlasy, ktoré mu ležérne padali do čela a atletickú postavu. Oblečené mal modré tričko a biele kraťasy. Na nohách značkové tenisky. Mala som dojem, akoby práve vyskočil z módneho časopisu. Práve, keď som si ho obzerala, zaklapol knihu, zdvihol hlavu a usmial sa na mňa žiarivým úsmevom, pri ktorom ukázal zuby. Tak ma to zaskočilo, že som v tom momente nevedela, kto som, kde som, ani odkiaľ som.

„Chodíš sem skúmať nezvyčajné úkazy, napríklad chalanov pri knihách?“ spýtal sa veselo a naklonil hlavu nabok. Cítila som, že červeniem, a nemohla som ani otvoriť ústa, aby som si niečo vymyslela. Aj tak by to bolo zbytočné, ja si výhovorky vymyslieť sama neviem. Jemu však moje mlčanie zjavne neprekážalo, ba dokonca sa mi zdalo, že sa dobre baví.

„Volám sa Tomáš,“ predstavil sa a premeral si ma, očividne nad niečím uvažoval. „ Si v pohode? Vyzeráš ako pred infarktom.“

„Ja mám infarktové stavy na dennom poriadku,“ zašomrala som. To ho rozosmialo. Nemohla som si pomôcť, ale páčil sa mi.

„ Prepáč, že ťa spovedám, ale mohla by si mi prezradiť meno?“ spýtal sa, keď sa dosmial.

„Gabriela, ale väčšinou ma všetci volajú Ariel.“

Zdvihol obočie. „Ako malá morská víla a prací prášok? Počul som veľa prezývok a skrátených mien, ale na tvoje nemá nikto.“

„To vieš, originál je len jeden. Asi ma uniesli mimozemšťania, keď som bola malá a zmodifikovali moju DNA.“

Tomášovi zažiarili oči. Až teraz som si všimla, že ich má modré ako obloha. Asi som sa zamilovala…

„Milujem dievčatá so zmyslom pre humor, hoci sa mi vidí, že je to ohrozený druh blízko vyhynutia. Dodnes som nestretol normálne dievča. Všetky čo poznám sú namyslené, rozmaznané fifleny, ktoré nezaujíma nič iné, ako kreditná karta, nalakované nechty a ich jedinou starosťou je, aby si na každom rohu prepudrovali nos.“

Po jeho slovách som mala pocit, akoby som práve stretla niekoho, kto mi tu opisuje holywoodske celebrity a bárbinovský gang v našej triede. Tvárila som sa, že zvraciam.

„Odkiaľže si to? Z akého amerického fimu si vyskočil?“ spýtala som sa neveriacky.

„Mal by si chodiť medzi normálnych ľudí a nie medzi naprogramované barbiny.“

Tomáš na mňa nechápavo hľadel. „Čo mi tým chceš naznačiť?“

„Že ťa budem musieť zoznámiť s mojimi kamarátkami, lebo očividne si ešte nestretol ľudí s IQ vyšším ako má vypľutá žuvačka.“ Tomáš sa znova rozosmial. „Si perfektná. Tak to ma budeš musieť zoznámiť čo najskôr.“

„Okey, ale ja si teraz potrebujem pozrieť niečo na čítanie, lebo nemám doma čo robiť.“

„Keď spomínaš knihy, vieš vôbec akú knihu držíš v ruke? Stavím sa že nie, lebo ju držíš hore nohami, ale vybrala si si zaujímavý titul STAROSTLIVOSŤ O DIEŤA. Mám rád malé deti, ale na také veci má človek do tridsiatky čas.“ Premeral si ma. „Predpokladám, že ani ty sa ešte na deti nechystáš, nevyzeráš na viac, ako na šestnásť,“ povedal a premáhal smiech. „Prepáč, jednoducho si nemôžem pomôcť, ešte sa mi v živote nepodarilo niekoho takto vyviesť z miery,“ ospravedlňoval sa, keď som znova očervenela.

A ja som tam len stála a on sa na mne zabával. Čo je toto za chalana? Má zmysel pre humor, je pekný, všímavý, vie sa dobre obliesť, neletí na fifleny a má rád deti? Má on vôbec aj nejaké zlé vlastnosti? Nesnívam náhodou? Musela som sa poštípať. Bolelo to, takže nesnívam. A aj to si všimol.

„Nespíš, nemusíš sa báť. Som skutočný a pred chvíľou som ťa prichytil pri špehovaní.“

„Ale ja som nikoho nešpehovala, ja som si len obzerala exotického jedinca... A zrejme prvého a posledného svojho druhu.“ Teraz zostal ohúrený on. Konečne som ho dobehla, hoci stále vyhrával 3:1.

Pri tejto debate sme sa zároveň prechádzali pomedzi regále kníh a komentovali tie z diel, ktoré sme už mali obaja prečítané. Zistila som, že nejaké knihy sme prečítali obaja. Žeby sme mali toľko spoločného? Stále som nemohla uveriť, že Tomáš je skutočný devätnásťročný chalan (aj k takým informáciám ako je vek sme sa dostali, hoci s knihami to nemalo nič spoločné) a nie nejaký bláznivý výplod mojej fantázie.

Tak sme sa zarozprávali, že som stratila pojem o čase a uvedomila som si, koľko je hodín až vtedy, keď ma Bibiána prišla s plným náručím nakúpených kníh upozorniť, že by sme sa mali poberať. Tomáš si vypýtal moju emailovú adresu, aby sa so mnou mohol spojiť. Prišlo mi to normálnejšie, jako keby si pýtal telefónne číslo, ktoré by som mu aj tak nedala. Aj on mi nadiktoval svoju emailovú adresu, ale hneď, ako sme s Bibiánou nasadli do auta a namierili sme si to domov, som sa zaprisahala, že ja jemu prvá nenapíšem, aj keď sa mi nenormálne páčil.

 

Domov sme prišli o deviatej večer uťahané, od hlavy po päty ovešané nákupnými taškami, ale veselé. Len čo nás Matej zbadal, urobil grimasu a odtiahol do izby. Tato sedel s kamarátmi v šenku a hrali karty, čo je jeho privilégium raz do mesiaca, ktoré si nenechá ujsť. V každom prípade sa mi uľavilo, keď nebol doma. Hoci teta vravela, že pre nákupy si starosť robiť nemusím, nebola som si istá, ako by zareagoval otec, keby nás takto videl. Bolo lepšie, že tu nebol.

Alica dorazila od kamarátky domov chvíľu po našom príchode a keď videla plné tašky handier a doplnkov vyhlásila, že jej musíme urobiť módnu prehliadku a ona všetko posúdi. Biba sa vyhovorila, že musí spraviť neskorú večeru, takže nakoniec som bola modelkou len ja. Na tú zábavu sa prišiel pozrieť aj Matej, ktorý si rád uťahuje z našej posadnutosti módou. Pretŕčala som sa hore-dole po izbe, vrtela zadkom a robila kraviny. Matej sa váľal od smiechi po zemi a Alica sa hrala na módneho kritika a fotografa v jednom. Keď sme si neskôr prezerali fotky, musela som si priznať, že som vážne šialená. Keď sme sa konečne ukľudnili a upratali obývačku, zahnala som Alicu do postele a ja som sa zvalila na tú moju mega veľkú posteľ s notebukom na kolenách, obklopená vankúšmi. Poodpisovala som na správy od priateľov a na chate sa dala do reči s kamarátkou Júliou, ktorá bola momentálne online.

 

Vila_Ariela: Ahoj, moja milovaná, ako žiješ?

 

Sweet_Lili: Čawko, ani sa nepýtaj. Akoby som bola na práškoch. Taká nuda, že mi už začína prepínať.

 

Vila_Ariela: Nuda? Ale čo nepovieš, veď máš v izbe stacionárny bicykel… môžeš si trénovať kondičku, alebo pomáhať mame upratovať, variť….

 

Sweet_Lili: A ty si zdravá? Nezdá sa mi. A už ho nemám v izbe. Aj tak sa nemôžem namáhať…. , praskla mi žila  a bolí ma z toho celá ruka…

 

Vila_Ariela: Ty si naozaj nejaký kripel v poslednej dobe…

 

Sweet_Lili: No, to som… telo mi ochablo, starnem, ubúdaju mi sily, pribúdaju vrásky, nohy už nepracujú tak, ako majú, starnem… - DO DOMOVA SO MNOU! J

 

Vila_Ariela: Neboj, ja sa o teba v kritických situáciách postarám… Alebo teba a Kuba naženieme pred oltár a Kubo sa už o teba v najhoršom bude musieť postarať. Nenechám ťa v štichu… J

Sweet_Lili: Jakub sa ženiť nechce!!!!!! Chaaaaa...Toto ti nevyšlo.

Vila_Ariela: A kto hovorí, že sa ho budem pýtať?????

Sweet_Lili: Jáááj, tak ty ho dotiahneš pred oltár za uši a dokopeš ho k tomu, aby si ma zobral???

Vila_Ariela: Jasnačka... Od čoho sú kamošky? Neboj, so mnou vždy môžeš rátať J , ako v tej pesničke J ….

Sweet_Lili: A kto hovorí, že ja si ho chcem zobrať?

Vila_Ariela: A kto sa pýta na tvoj názor?!

Sweet_Lili: No, ja ho mám hrozne rada, ale vydávať sa za neho neplánujem......Ja neviem, či sa vôbec chcem vydávať…

Vila_Ariela: No ale to ma vôôôôôôbec, ale vôôôôôôôôôbec netrápi, či sa chceš vydávať a za koho.... Si neschopná, a kto sa o teba postará?! Musíš myslieť na svoju budúcnosť…

Sweet_Lili: Ok, ale budeme bývať u teba a budeš nás obskakovať.

Vila_Ariela: Ha, ha, ha, haaaaaaaaa haaaaaaa, čo by si ešte nechcela? Zoženieme vám nejaký kút... Prípadne vám vyhliadnem nejaký pekný most J

Sweet_Lili: Ty si taaaaaaaak hnusná na mňa dnes J

Vila_Ariela: No dovoľ, ja som dnes náhodou roztomilá ako mačička.

Sweet_Lili: Ale taká s besnotou.

Vila_Ariela: Tak ja som sa teraz urazila….

Sweet_Lili: Ale nieeeeeee…, odraz sa…

Vila_Ariela: Nemám odkiaľ.

Sweet_Lili: Niečo sa už hádam nájde.

Vila_Ariela: Našlo sa… Ozaj, mám supiš-pupiš správu.

Sweet_Lili: No hovor, to som zvedavá, čo sa zas tam u vás udialo.

Vila_Ariela: Budeme sa SŤAHOVAŤ!

Sweet_Lili: To vážne? Kedy? Kam? Prečo?

Vila_Ariela: Naozaj. Kedy neviem presne, ale len za mesto, do rodinného domu. A hádaj čo sa stane s naším terajším bytom v paneláku? Nikdy neuhádneš.

Sweet_Lili: Povedala by som, že ho predáte, ale keď hovoríš, že by som neuhádla…, tak povedz, nenapínaj, ber ohľad na môj pokročilý vek a staručký mozog, ktorý už dosluhuje.

Vila_Ariela: Tak v tvojich 17-tich rokoch si už naozaj zaslúžilá dôchodkyňa. A počkaj, čo si to písala? Že TY máš MOZOG? A také niečo v tvojej hlave niekedy vôbec bolo?! To sú mi noviny…

Sweet_Lili: Tak teraz som sa urazila…

Vila_Ariela: Na koľko? Na desať sekúnd?

Sweet_Lili: Nie, na dvadsať…

Vila_Ariela: 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17, 18, 19, 20… Dobre, už ubehlo dvadsať sekúnd… Už sa spolu bavíme?

Sweet_Lili: Hej, a povieš mi konečne, čo bude s tým bytom?

Vila_Ariela: Brácho ho dostane k devätnástke.

Sweet_Lili: Robíš si srandu, hejže? Veď by po dvoch dňoch vyhorel, alebo ho vyhodil do vzduchu.

Vila_Ariela: Môj brat je omnoho inteligentnejší, na rozdiel od niekoho...

Sweet_Lili: Ten niekto som ja, hejže?

Vila_Ariela: No ty brďo, a ako si na to prišla? Nakvapkala si na zhrdzavené kolieska v hlave olej?

Sweet_Lili: Že váhaš. V Teleshopingu dávali reklamu, tak som si objednala. Hneď je to lepšie. Môžem ti vrelo odporučiť.

Vila_Ariela: Ďakujem za radu, ale možno niekedy inokedy. Aaaaa, dnes som stretla toho najúžasnejšieho chalana pod Slnkom…. Čoby pod Slnkom… V celom vesmíre!

Sweet_Lili: Keď to povieš ty, tak to už musí byť ťažký kaliber. Chcem vedieť detaily.

Vila_Amalka: Vysoký, atletická postava, čierne vlasy, modré oči, oblečený ako z módneho katalógu, milý, vtipný, všímavý, rád číta knihy a má rád deti….

Sweet_Lili: Všetko toto v jednom chalanovi? A neprisnil sa ti?

Vila_Ariela: Mám síce farbistú fantáziu, ale až takto by som si nedokázala niekoho vysnívať. Mám jeho emailovú adresu.

Sweet_Lili: A napísala si mu už? Máš fotku? A koľko má vlastne rokov? Všetko mi povedz!

Vila_Ariela: Kľud, kľud.. , dýchaj… Fu, fu , fu , fuuuuuuuu…, nádych – výdych…, nie, ja mu písať prvá nebudem a fotku nemám. Má devätnásť. Hovorím ti, je totál-brutál úžasný.

Swet_Lili: Opíš mi celé vaše stretnutie. Do detailov…

 

Takto to vyzerá, keď sa ja a Júlia zídeme, či už na internete, naživo, alebo len tak kecáme cez telefón. To bývali vždy účty …. Otca najskôr chytal infarkt, ale po nejakej dobe si zvykol. Zato Júlii už párkrát rodičia mobil zabavili. Nakoniec sme ukecali rodičov, že bude výhodnejšie nám kúpiť počítač a pripojiť nás na sieť, ako pravidelne platiť horibilné sumy za telefón. Pomohlo to.

Naše rozhovory, to sú samé podpichovačky, uťahujeme si jedna z druhej aj zo seba samých, bláznime sa, snívame, kritizujeme všetko a všetkých, a tak ďalej. Najvďačnejšou a nevyčerpateľnou témou sú jednoznačne chalani, to vie každá baba. Občas (ale fakt len občas), keď nám zrovna nehrabe, si vieme pokecať aj o vážnejších témach, jako je škola, známky, plány do budúcna. Ale tým to hasne. Škoda, že sa s Julčou môžeme stretnúť len keď príde k susede (jej babke) na prázdniny, alebo ja k mojej babke do dediny, kde býva ona, ale o to sme si vzácnejšie. Perfektnejšiu babu som ešte nestretla. Ona je unikát. Asi nikto iný by si nezatancoval valčík na ulici, to už hovorí samo za seba.

Opísala som jej celý priebeh dnešného trápneho stretnutia s Tomášom a vypla som notebook, lebo mi klipkali viečka a nevidela som už ani na obrazovku. Len čo som zložila hlavu na vankúš, už som o sebe nevedela…, vyčerpávajúci deň….

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 

 

Portrét





Archív

Kalendár
<< november / 2018 >>

Štatistiky

Online: 1
Celkom: 187183
Mesiac: 3178
Deň: 132